Časť 1: Cesta za vínom býva mnohokrát vzrušujúca až nebezpečná / Švajčiarsko

Ako na každej našej ceste za skvelým vínom sme boli vytešení, ba dokonca aj vzrušení o to viac, že sme už dlhšiu dobu nemohli absolvovať tzv. trip k vinárovi, nakoľko nám to dnešná celosvetová situácia veľmi nedovoľuje.

Býva zvykom, že každoročne počas štandardných rokov absolvujeme niekoľko takých tripov za vinármi po celom svete. Na tento sme sa skutočne pripravovali, pretože to nebola len hocijaká návšteva vinára, ale išli sme rovno k Majstrovi sveta do ďalekého Švajčiarska, s ktorým už dlhodobo spolupracujeme a máme tú česť predávať a ponúkať jeho výnimočné vína na našom krásnom Slovensku.

Pred každou cestou sa dobre pripravíme a naplánujeme si doslova každú hodinu, resp. každú minútu ako to bude prebiehať a koľko času budeme môcť stráviť na jednotlivej návšteve u vinára a jeho vinárstva spolu s degustáciou. Aby toho nebolo málo a aby sme sa nenudili, vlúdil sa nám nápad do našich hláv. Keď už budeme tak ďaleko, bolo by dobré pridať po ceste ešte možno jedného alebo dvoch vinárov, ktorých by sme ešte vedeli navštíviť.

Najlepšie nám z toho vyšlo, samozrejme, Francúzsko a jeho oblasť Burgundsko. Je to síce ešte ďalej na západ a o necelých 600 km viac, ale keď už ideme, tak nech to predsa stojí za to. Keď nám jednotliví vinári potvrdili termíny stretnutí, neostávalo nám už nič iné, len naplánovať presnú cestu kadiaľ sa máme vydať a akou cestou by to bolo najrýchlejšie. Zvolili sme si cestu autom, je to síce otrava šoférovať tie tisíce kilometrov, ale my z rodiny Wine Expert sme si už na to zvykli a zdá sa nám to normálne, ak počas štyroch dní prejdeme niekedy 3000 kilometrov.

Prešli dni plánovania a už na nás čakal tak dlho vytúžený a očakávaný trip za vinármi, že sme sa už nevedeli dočkať a posledný týždeň pred odchodom sme si to každý deň pripomínali, že už čochvíľa a vyrážame na cestu. Túto cestu mám ešte veľmi sviežo v pamäti, pretože sa konala pred necelými štrnástimi dňami, ako píšem tento blog. Aby som bol presný, tak sme vyrážali 22.1.2022 v sobotu o 8. hodine ráno. Zbalili sme si náležité a reprezentatívne oblečenie na cestu, vyzdvihol som nášho firemného kolegu z domu a vyrazili sme.

Išli sme radšej o deň skôr, pretože naše spoločné stretnutie s vinárom vo Švajčiarsku malo byť 23.1.2022 v nedeľu o 12. hodine na obed v jednom prekrásnom a výnimočnom hoteli v meste Lugano pri talianskych hraniciach, hneď vedľa majestátneho jazera, na ktorý bol ohromný výhľad. Nevedeli sme sa už dočkať, kedy tam budeme a kedy si budeme môcť dať pohár známej švajčiarskej špeciality Merlot Blanc de Noir. Pre skúsených milovníkov vína nie je potrebný preklad, ale predsa len v preklade ide o Merlot na bielo, resp. biele víno z modrého hrozna, aby som bol presný.

Takéto víno vyrába aj náš spomínaný vinár, na ktorého sme sa toľko tešili spolu s jeho charizmatickou pani manželkou. Má veľmi krásne srdce a neuveriteľnú empatiu pre svojich hostí. Ako sme vyrazili z Bratislavy, nemohol som ešte zabudnúť zastaviť na poslednej OMV pumpe na diaľnici, aby sme nezabudli predsa na rakúsku diaľničnú známku pre rok 2022. Keď sme absolvovali toto povinné zastavenie a kúpili sme si ešte kávu na cestu, mohli sme pokračovať. Pretože bol krásny, slnečný a skutočne podivuhodne vydarený deň, zarozprávali sme sa spolu s kolegom v aute a trošku nám vyrazilo dych, keď sme sa ocitli na maďarskej hranici :). Po chvíľke divných pohľadov sme pochopili, že som neodbočil na Viedeň, ale ocitli sme sa v Rajke. V ten moment mi kolega povedal, vieš David, pôvodne sme mali prejsť dnes štyri štáty, ale ty si to dal na pána a bude to až päť štátov.

Slovensko sme mali za sebou, do Maďarska sme iba rýchlo vkĺzli a pokračovali cez malý hraničný priechod do Rakúska, kde nás skontroloval vojak v unimobunke a vypýtal si slušne Covid Pass, ktorý sme mu ukázali a pokračovali ďalej. Predpokladaný príchod sme mali do Švajčiarska o 18. hodine večer. Aspoň tak nám to ukazovala naša navigácia. Prvé 4 hodiny ubehli veľmi rýchlo a priznám sa, že už sme boli aj trochu hladní, tak sme si povedali, že už je ten čas, keď sa zastavíme na obed. Boli sme, predpokladám, dobrých 100 km za rakúskym mestečkom Graz. Celá pauza prebehla v poriadku, naobedovali sme sa a pokračovali sme ďalej na našej ceste. Spoločne s kolegom sme rozoberali, kam pôjdeme na večeru, keď budeme už v Lugane alebo sa zastavíme v slávnom talianskom meste Como pri švajčiarskych hraniciach. Túto otázku sme mali ešte otvorenú a povedali sme si, že jednoducho uvidíme, aké budú cesty a ako veľmi budeme unavení. Ešte nás stihla po ceste v Rakúsku malá, ale o to výdatnejšia hustá fujavica, ale akonáhle sme prešli asi dvadsiaty piaty rakúsky tunel, tak sa pred nami otvorila krásna slnečná obloha, ktorá už nám ukazovala cestu na talianske hranice.

Sám som premýšľal a pozoroval, aká krásna scenéria sa nám ukázala a obdivovali sme zasnežené hory, na ktorých sa odrážali slnečné lúče. Po chvíľke pozorovania a rozprávania som zistil, že už sa zhováram iba sám so sebou, nie že by som mal nejakú poruchu, ale môj spolujazdec pri tom celom zaspal a pochrapkával si popod nos. Nechal som ho teda spať a šoféroval som ďalej. Tí, ktorí cestujete do Talianska, tak viete, že sa tam platí mýto, čiže si vytiahnete na začiatku diaľničného úseku kartičku a uhradíte ju, až keď schádzate z diaľnice dole. Prešli sme mesto Udine a tiež Benátky a už sme boli na hlavnej diaľnici smerom na Miláno. Mali sme pred sebou posledných odhadujem 250 km do cieľa, tak som navrhol, aby sme si dali pauzu a malú ale pravú legendárnu taliansku bagetu s prosciuttom a sušenými paradajkami. Samozrejme, pri odchode do auta sme si ešte neodpustili malé ristretto. Sadli sme si do auta a pokračovali k nášmu cieľu.

Spoločne sme ešte diskutovali o vývoji a kvalite švajčiarskych vín. Ako sme prechádzali mestom Miláno a obdivovali tie veľké obchody, logistické sklady a nákupné centrá, tak som pozrel letmo na GPS, kde mi svietil príchod do Lugana o 19. hodine večer a pre mňa to znamenalo ešte ďalšiu cca hodinu a štvrť za volantom. V mysli som sa už videl na hoteli, ako si dám večeru a pohár vína a budem môcť nerušene oddychovať a viezť konverzáciu s našim obchodným riaditeľom.

Neprešla, myslím, ani pol hodina, keď mi kolega oznámil, že niečo prasklo a či som to nepočul. Vytrhol som sa z premýšľania a rýchlo v danom momente začal prezerať palubnú dosku, či mi na aute nesignalizuje, že sme dostali defekt alebo nebodaj sa nám pokazil motor či ešte niečo horšie, že sme stratili koleso. Vyhodnotil som, že technická porucha to byť nemôže, nakoľko auto išlo ďalej a pohľad mi pristál aj na navigácii, kde sme boli už tesne pre mestom Como. Oznámil som kolegovi, že sa mu asi niečo zdalo.

V tej chvíli mi však povedal, že má pocit na hrudi, ako by som mu tam položil horúcu žehličku a vtedy to začalo. Neveril som vlastným ušiam a očiam, pretože to bola pre mňa nová skúsenosť, ktorú som predtým ešte nezažil, niežeby mi iný kolega neodpadol v lietadle, ale to je iný príbeh do iného blogu.

Vráťme sa teda spať do auta. Moje zmysly rýchlo vyhodnotili, že ide o krízovú situáciu a podľa toho som sa musel aj správať. Automaticky sa vo mne zapol mód pravidla číslo jedna nikdy nepanikáriť, nikomu to nepomôže a čas rýchlo beží, čiže zachovať si chladnú hlavu a pokoj.

Počas stáleho šoférovania som sa pýtal, ako sa cíti a nech mi presne opíše stav, aký má. Oznámil mi, že mu tŕpne ľavá ruka a že sa mu ťažko dýcha. Pri pohľade naňho som videl, ako zbledol ako stena a začali mu podozrivo rýchlo modrať pery. Po pár minútach začal zívať a byť unavený. Ja som v tej chvíli skutočne kalkuloval s najhorším možným scenárom, že ho možno budem musieť aj oživovať. Medzitým som rýchlo premýšľal, kam ho zobrať do nemocnice, či do Talianska alebo do Švajčiarska, nakoľko som bol asi 10 km pred švajčiarskymi hranicami.

Zároveň som skutočne rýchlo googlil príznaky infarktu na telefóne, či sa to aspoň z časti zhoduje s tým, čo vidím a čo mi opisuje. Asi na 85 % sa to s jeho príznakmi zhodovalo. Samozrejme, v tej danej chvíli som mu nepovedal, že nevyzerá najlepšie a snažil som sa ho udržať v konverzácii a zhodiť celú vinu na to, že ho asi seklo v chrbtici a má pricviknutý nerv, tak to preto taký stav, ale vnútorne som sa už len modlil, aby sme to stihli do nemocnice včas. Moja, nazvime to, intuícia mi povedala, že bude lepšie ho odviezť do nemocnice do Švajčiarska. Nechcel som riskovať a hľadať vôbec číslo na záchranku v Taliansku alebo vo Švajčiarsku, aby niekto prišiel k nám či už sanitka, možno vrtuľník, pretože všetko je to čas a predpokladal som, že každá ušetrená minúta zaváži.

Akonáhle sme prešli švajčiarske hranice, tak som opäť googlil nemocnicu, kde by sme mohli v Lugane hneď ísť na urgent. Cesta ubehla veľmi rýchlo, hlava mi bežala na 150 % ako procesor, bol som zameraný na svoj cieľ, aby bol môj kolega čo najrýchlejšie v nemocnici na vyšetrení. Ako sme sa už približovali k nemocnici a on videl, že je to skutočne nemocnica, tak na chvíľku zaváhal a povedal, či to nie je lepšie vyležať na izbe a ráno sa uvidí?! Je pravda, že mi hlavou prebleskla aj táto možnosť, pretože je to nová vec, ktorú som doteraz nezažil a možno to vôbec nemusí byť infarkt a skutočne je to niečo iné. Ale bol to len okamih a túto alternatívu som zatrhol, že ak to nie je infarkt, tak to nám už povedia lekári a keď bude všetko OK, tak pôjdeme na tú večeru a pohár vína. Kolega súhlasil a presunuli sme sa z parkoviska na urgentný príjem, kde ho hneď zobrali.

Opísali sme lekárovi problémy, aké má a lekár už mu meral tlak, ktorý bol 178 na 120 a vtedy mu povedal, že musí ísť okamžite na príjem. V momente tam bola sestrička, ktorá ho zobrala na príjem, urobila EKG, odobrali mu krv, ktorá išla na rozbor. Prezliekli ho do nemocničného pyžama a mňa si zobral lekár na stranu, kde mi povedal, že kolega mal infarkt a že keby sme prišli o hodinu neskôr, mohlo to už celé vyzerať úplne inak. V tom momente vám preletí veľa vecí hlavou, ale o tom som rozmýšľal až neskôr.

Chcel som pomôcť teraz a v tomto momente človeku, ktorý u nás v našej rodinnej firme pracuje skoro sedem rokov a na nič iné som v danom momente neuvažoval. Jednoducho nebol čas! Prišli za mnou lekári, ktorí sa informovali ohľadom tabletiek, ktoré užíva, či už na srdce alebo na iné problémy. Na túto otázku sa mi ťažko odpovedalo, nakoľko síce ovládam po toľkých rokoch, že má problémy s tlakom, ale čo ešte všetko užíva a na čo, tak to som skutočne nevedel. Aj tak mi lekárka poďakovala a povedala, že sa to síce dozvedia z rozboru krvi, ale pre nich je podstatné, že mu musia dať Heparín na riedenie krvi a roztiahnutie ciev, aby nemal náhodou krvnú zrazeninu. Priznám sa, že čas letel tak rýchlo, že ako sme prišli o 18:45 h do nemocnice, tak už bolo okolo 1. hodiny ráno a ja som bol ešte s lekármi a kolegom na izbe. Potom už za mnou prišiel kardiológ, ktorý mi povedal, že ho musia premiestniť na JIS a že tam už nemám prístup, čiže aby som sa išiel v kľude vyspať a ráno zavolal. Dal mi číslo na oddelenie JIS a povedal, že môžem kedykoľvek volať, aby som mal aktuálne informácie. Odchádzal som z nemocnice na hotel s veľmi zmiešanými pocitmi. Po ceste mi ešte napadlo, že si pôjdem kúpiť aspoň niečo rýchle na večeru, ale všetky reštaurácie už boli v tomto čase zatvorené. Prišiel som na izbu, kde som zvládol na seba obliecť iba pyžamo a v momente som zaspal.

Písal sa deň 23.1.2022 nedeľa ráno a ja som sa zobudil o 8. hodine, ani som si nenastavil budík. Ako prvé, čo som urobil, som volal do nemocnice, ako sa má a ako to s ním vyzerá. Sestrička mi povedala, že je stabilizovaný a že ho berú na zákrok katéter do srdca, aby videli poškodenie srdca a ciev. Povedali mi, že prvé výsledky budú až večer a že ho pravdepodobne nepustia skôr ako o týždeň.

Táto informácia bola pre mňa prelomová, pretože som si musel položiť otázku ako ďalej. Uvedomil som si, že v nemocnici mu už momentálne nepomôžem a urobil som v danej chvíli všetko, čo som mohol a že asi nemá význam rušiť termíny stretnutí s jednotlivými vinármi. Išiel som si dať sprchu a naraňajkovať sa. Počas toho som si chcel premyslieť celý priebeh nasledujúcich dní. V jednom videu, kde sa pýtali Arnolda Schwarzeneggera, prečo nebol na pohrebe vlastného otca, sa vyjadril, že už mu nemohol pomôcť a jeho hlava bola zameraná na cieľ vyhrať súťaž Mr. Olympia. Nie je to to isté, ale ten pocit a horká chuť v ústach, ktorú som mal, že nechávam rodinného priateľa v nemocnici, bola rovnaká. Veril som však v to, že sa z toho dostane a bude v poriadku. Rozhodol som sa preto, že cestu rušiť nebudem a pôjdem podľa plánu.

Moje prvé stretnutie som mal so skvelým človekom a vinárom Paolom Bassom. Paolo Basso patrí medzi päť ľudí na tejto planéte, ktorí vyhrali súťaž Najlepší someliér v Európe a Majster sveta v someliérstve. Tieto súťaže sú výnimočné v tom, že sa nekonajú každý rok, ale raz za 3 roky, čiže je to skoro ako olympiáda.

Paolo je veľmi charizmatický a srší energiou, ktorú rozosieva medzi ľudí. Mám tu česť sa s ním stretávať relatívne často, preto je pre mňa aj mentorom a výborným priateľom. Víno má jednoducho v krvi a žije s tým aj jeho manželka Helena, ktorá s ním vedie a rozvíja jeho firmu na výrobu špičkového a kvalitného vína vo Švajčiarsku.

Paola poznám ešte, keď som bol mladý someliér a študoval si materiály o týchto velikánoch someliérskeho sveta. Stále som ale veril, že sa raz s ním osobne stretnem a budeme sa môcť pozhovárať. Dnes to je už iba krásna spomienka a som rád, že mám tu česť poznať a pravidelne navštevovať takého velikána ako je on. S Paolom sme chodili aj na rôzne someliérske súťaže po svete a sledoval som jeho kvality a reč tela. Mám za to, že sa každým stretnutím spolu s ním niečo naučím a otvára mi to stále väčšie dvere do sveta vína.

Po prvom privítaní a objatí v hoteli s výhľadom na Luganské jazero sa ma Paolo opýtal, prečo nie sme dvaja a prečo som prišiel iba sám. V krátkosti som mu vyrozprával celý príbeh, ktorý sa udial a sadli sme si spoločne za stôl aj s jeho manželkou. Ako to už býva zvykom, nikdy sa nestane, aby sme neochutnali jeho vína a neopísal by mi ich do detailu.

• Oblasť: Ticino DOC, Bianco di Merlot,
• Vinná réva 100 % Merlot, vinice v Castel San Pietro,
• Priemerný vek viniča 15 až 20 rokov,
• Hlinená pôda,
• Klíma: Vinohrady sa nachádzajú v kopcovitej oblasti, kde vďaka expozícii môžu ťažiť z osobitnej mikroklímy priaznivej pre kvalitné vinohradníctvo,
• Zrenie: Fermentácia prebieha vo francúzskych barikových sudoch Sylvain a Gillet (70 % nových; 30 % druhýkrát použité) so stredným vypálením, bâtonnage počas prvých dvoch mesiacov,
• Zrenie v barikových sudoch osem mesiacov,
• Alkohol 12,80 % obj.,
• Kyselinka 4,8 g/l,
• pH 3,52,
• Cukornatosť 20,1 g/l,
• Vyrobených bolo 3000 ks fliaš.

Druhé víno, ktoré sme spoločne ochutnávali bolo Fiore di Chiara Merlot Blanc de Noir.

Ide o biely Merlot 80 % doplnený o Chardonnay 10 % a Sauvignon 10 %. Je svieži, dynamický a všestranný a evokuje vôňu jarných kvetov. Vďaka svojej ľahkosti je to ideálne víno ako aperitív a tiež k ľahkým jedlám.

• Oblasť: Ticino DOC, Bianco del Ticino,
• Odrody hrozna: Merlot, Chardonnay a Sauvignon,
• Priemerný vek viniča Merlot: 10-15 rokov,
• Pôda: hlina a vápenec,
• Klíma: Vinice sa nachádzajú v kopcovitej oblasti, kde vďaka expozícii môžu profitovať z mikroklímy priaznivej pre kvalitné vinohradníctvo,
• Zrenie: Alkoholové kvasenie v oceľových nádržiach (nehrdzavejúca oceľ) po dobu 9 mesiacov,
• Alkohol: 12,5 % obj.,
• Vyrobených bolo 4000 ks fliaš,
• Párovanie: Hodí sa k širokému spektru chuťoviek, cestovín a rizota na báze rýb, morských plodov a kôrovcov, k čerstvým a ľahkým syrom.

Nové a krásne zadosťučinenie prináša Bouquet di Chiara Merlot, ktoré získalo zlatú medailu na Grand Prix du Vin Suisse.

Chiara’s Bouquet je tradičný Merlot, ktorému venovali osobitnú pozornosť, aby sa z neho stalo ešte dôležitejšie víno. Prísny výber hrozna a zrenie v barikových sudoch, v ktorých víno predtým dozrievalo v il Rosso di Chiara, ešte viac zvýraznilo jeho expresivitu. Je to víno s vôňami pripomínajúcimi čerešne, čierne čerešne a jemné korenisté tóny.

Chuť je vyvážená, jemná so štruktúrou vynikajúcej intenzity. Taníny sa prejavujú odhodlane a harmonicky, podporujúce konečnú vytrvalosť. Hodí sa k tradičným jedlám ako je rizoto, cestoviny, dlho varené mäso a syry.

Vďaka svojmu osobitému výrazu je Il Bouquet di Chiara vhodné na okamžite konzumovanie, ale dá sa skladovať aj päť rokov, ak si chcete radšej vychutnať arómy vyvinuté zrením.